Lenka Lacová: Každý deň je iný

418312_452595094772268_1202168477_n

Po tom, ako som absolvovala prvé sedenie na základni „Úsmevu ako dar“ som bola prakticky okamžite rozhodnutá, že som si dobre vybrala. Počas niekoľko minútového rozprávania, ktorý nám dievčatá- dobrovoľníčky Zuzka a Jojka porozprávali som iba s otvorenými ústami vnímala ich kratučké príbehy, ktoré zažili počas svojho pôsobenia v organizácií. Uchvátilo ma to, vzalo za srdce. Odchádzala som odtiaľ s veľkým odhodlaním, energiou, víziou, nápadmi pocitom, ktorý zažijete iba keď sa zúčastníte niečoho takého, akým je dobrovoľnícka činnosť, keď  robíte niečo nie len kvôli sebe ale hlavne pomáhate tým, ktorí to najviac potrebujú. 

O niekoľko dní na to, sa mi ozval ďalší dobrovoľník, anjel a skvelý človek Jarko, ktorý reagoval na moju výzvu  na internetovej stránke dobrovolnictvo.sk, že by sa im zišiel niekto nový do ich tímu. Neváhala som ani sekundu. Potom to už všetko išlo neuveriteľne rýchlo. Za posledných pár týždňov som spoznala takmer celý tím nášho (ak to už teraz môžem povedať :) ) klubu Fortuna, stihla som galavečer, pri ktorom nám slávnostne odovzdávali obrazy „umelci“ zo spoločnosti Kraft Foods EBSC, a.s., taktiež sme sa s Jarkom snažili takmer po celej Bratislave rozvešať plagátiky na Dni dobrovoľníctva, ďalšou výzvou pre mňa bola zbierka pre deti do našich zariadení, pri ktorej sme sa snažili vyzbierať čo najvyššiu sumu peňazí. Bolo to prvý krát čo som stála na ulici s pokladničkou v ruke, tak povediac ocitla som sa na druhej strane rieky, videla som to z pohľadu dobrovoľníka, ktorý sa snaží robiť dobrú vec, nezištne pomôcť. Ďalšou veľkou akciou a asi poslednou boli už niekoľkokrát spomínané Dni dobrovoľníctva, kde sme poupratovali, vyleštili, namaľovali, zrekonštruovali všetko čo nám prišlo pod ruky. V spolupráci s ostatnými skvelými ľuďmi, ktorí sa zapojili do tohto programu bez nároku na akúkoľvek odmenu, i keď dobrý pocit zo skvele vykonanej práce je asi najlepšou odmenou.

Náš tím a všetci tí, ktorí sa starajú o to, aby tento rozbehnutý vlak nezastavoval ale aby šťastne dorazil ma strhol so sebou a jediné, čo si asi najviac môžem želať a snažiť sa o tom, je mať úsmev na tvári a nikdy sa nevzdávať lebo vždy sa oplatí bojovať…vždy.