Zuzana Spiessová: Príbeh dobrovoľníčky a srdcom Fortuňáčky

Ako som sa stala dobrovoľníčkou v nízkoprahovom klube Fun club Fortuna ?20130508_135500 

Už dlhšie som rozmýšľala, ako sa po škole dostať do sociálnej sféry keďže som mala konečne viac času a ukončila som štúdium sociálnej práce. Jedného letného d:na v roku 2011 som cestovala v električke a zbadala som plagát o dobrovoľníctve, keď som prišla domov vyhľadala som si stránku dobrovolnictvo.sk a zadala som si inzerát, ze by som chcela robiť s deťmi a mládežou a jedného augustového dňa som aj dostala prvý e-mail od Jarka Fila práve z nízkoprahoveho klubu Fun club Fortuna, ktorí patril Úsmevu ako dar, či by som mala záujem robiť dobrovoľníčku v ich klube.

Potešila som sa, že mi niekto napísal a dohodli sme si spolu prvý osobný “pokec” v klube. Kým som našla ubytovňu Fortuna trošku mi to trvalo, ale nakoniec sa mi to podarilo :) a Jaris mi povedal niečo o klube. Hneď potom ma pozval na poradu tímu dobrovoľníkov, ktorí pracovali s deťmi a mládežou z ubytovne.

Boli to milí a príjemní ľudia a ja som si povedala, že chcem byť jedna z nich.

Na môj prvý deň v klube som si pripravila nejaké aktivity, ktoré som si vytlačila, kúpila som si cukríky a šla som plná nadšenia do klubu, tam som pochopila, že to nebude vôbec také ľahké ako som si myslela. Klub bol veľmi náročný, deti boli až príliš živé, ničili priestor klubu a správali sa ku mne odmerane. Hovorila som si fuuu, ako toto zvládnem, ako tie deti mám zabaviť a motivovať k nejakému zmysluplnému využitiu voľného času a nenechať ich “demolovať” klub ? Keď som prišla druhý krát a opäť bol klub “divočina” a po dvoch hodinách, čo som s nimi bola a nič ich nezaújímalo a nebavilo som sa cítila veľmi unavená a sklamaná, lebo som si myslela, že práca s deťmi je zábavná, ale nebolo to tak, lebo cele dve hodiny som tam len dávala pozor, aby “nezdemolovali” celý klub a nevedela som ich motivovať k nijakej činnosti, lebo sa so mnou vôbec nechceli baviť. A tak som doma stále rozmýšlala, čo robím zle, že tie deti vôbec neviem zaujať. Na daľší klub som sa rozhodla, že si prinesiem omalovánky a cukríky ako odmenu a začnem pracovať s malými deťmi a dievčatami, ktoré by som mohla zaujať.

Tak aj bolo zrazu mi každé malé dieťa a dievčatá vyfarbili omalovánky, ktoré sme si spolu aj zavesili  a za to som im dala ako odmenu cukríky, no bohužiaľ veľký chalani sa nezapojili a robili si čo chceli.Takto som fungovala niekoľko mesiacov, že som si pripravila aktivity na klub a odmenu, ale stále som nevedela, čo s chalanmi.

Bola to s nimi tŕnistá cesta, ale nakoniec sa nám po viac ako pol roku podarilo zblížiť a ja som začala byť a, že šťastná mi podarilo pre mňa skoro nemožná vec :)

Dobrovoľnícku prácu v našom klube zbožňujem preto, že ľúbim deti na Fortune, sú to živé a zlaté deti.

Dnes navštevujem klub 3 krát do týždňa v čase klubu, ale na Fortune som skoro celý týždeň a snažím sa deti zabávať aj niekedy cez víkend, kedy ich brávam mimo ubytovne s ostatnými kolegami.

Ten kto miluje deti a mládež a chce s nimi robiť musí mať pochopenie, trpezlivosť a výdrž a samozrejme zotrvať vo svojej činnosti, keď ju už začne lebo keď človek po nejakom čase len tak odíde a nič nepovie deti to sklame. Práca v klube ma zmenila a myslím si, že k lepšiemu a aj ja som sa naučila pri deťoch správne využiť svoj volný čas za čo som im vďačná. :)

 

Zuz  :)